Stovka podyjím 2024

Papierovými parametrami trate nejakých 110 km a 3000+ výškových metrov sa radí z môjho pohľadu medzi stredne náročné stovky. Ale obsahuje pomerne technické úseky (kamenisté a skalnaté stúpania aj klesania, “prales” s množstvom popadaných stromov, rebríky a na pár miestach sú aj reťaze napr. u Stříbrných vodopádov). Čo samozrejme robí trasu atraktívnejšou a zároveň pridáva na obtiažnosti. 

Čo musím jednoznačne vyzdvihnúť je prostredie trate, už som pár stoviek absolvoval, ale táto oblasť na česko-rakúskom pohraničí je fakt krásna a mrzí ma, že človek z tej nočnej časti videl len svetelný kužel čelovky. Rozhodne v budúcnosti túto oblasť ešte rád navštívim. 

Závod sám so sebou 🙂

Už som pár stoviek absolvoval, ale na tejto som sa osobne vytrápil doteraz jednozačne najviac. Ale poďme pekne od začiatku.

V piatok vyrážam do Znojma na akreditáciu nie zrovna v top stave, vcelku unavený a bez nálady na nejaké “závodenie”. Ale už sa trocha poznám, a viem že väčšinou sa podobné stavy hneď po štarte rozplynú. A tu to nebolo inak. 

V Znojme na akreditácii už panovala dobrá nálada, tak sa trocha prenieslo aj na mňa. Nasledovala príprava výbavy a o okolo 20h pre nás prišiel autobus, čo nás previezol na štart do Uherčic. Tu sme si ešte vypočuli “hymnu” tejto akcie interpretovanú jedným z organizátorov a 21h sme konečne vyštartovali. A o 23h ešte štartovala 2 vlna, väčšinou tých rýchlejších.

Keďže z predpovedi bolo jasné, že sobota bude pekelná (ako väčšina tohto leta), môj plán bol prebehnúť v noci čo najviac. Už viem že vysoké teploty mi moc nesedia a pomerne rýchlo sa dokážem uvariť, takže som vedel, že cez deň určite zvolním.

Taktiež som plánoval naštudovať trasu lepšie ako bežne zvyknem, aby som kufroval čo najmenej, ale aktuálna trasa sa objavila na webe až v deň závodu, tak som to preletel len veľmi zbežne. A tak vznikol záložný plán, že sa pokúsim zavesiť za niekoho, kto už to tam pozná a bude mi sedieť jeho tempo. 

Táto stratégia sa spätne ukázalo ako rozumná. Po pár km som s zavesil za dvoch borcov, ktorých tempo mi sedelo s ktorými som dobehol v podstate až do cieľa. V priebehu trate som sa dozvedel, že obaja už majú absolvovaných viac ako 50 stoviek. Takže bolo o čom kecať, cesta nám dobre odsýpala a aj som získal nejakú inšpiráciu, ktoré stovky rozhodne stoja do budúcna za absolvovanie.

Malo to len jednu chybičku krásy, že aj keď niekto už trať párkrát absolvoval neznamená, že sa aj tak párkrát nestratí 🙂. Takže suma sumárum sme si dali 7-8km naviac. Ale keby som sa navigoval iba sám bolo by to ešte horšie ako sa poznám 🙂.

Tá nočná a ranná časť (cca. do 70-75km) sa mi bežala veľmi dobre. Profil bol zo začiaktu v podstate stále hore dole a medzitým nejaký behateľný alebo nejaký technickejší segment, občas aj úseky, kde bežať vôbec nešlo takže tempo nebolo nijak závratné, ale kde sa dalo sa stále bežalo. Takže to celkom odsýpalo.

Väčšinu noci sa teploty pohybovali okolo 20 °C a bolo aj celkom dusno. Takže už aj v noci som mal slušnú spotrebu vody. Ale cítil som sa silno, bežal som aj väčinu kopcov hore a vlastne celú trasu som nevytiahol vôbec paličky, nejak som necítil potrebu si nimi ulahčiť. Čo sa mi stalo asi prvýkrát. Tu sa ukázalo, že tréning kopcov má efekt.

Prekvapilo ma, že počas noci som fakt nemal žiadnu krízu, lebo už na štarte som sa cítil unavene a myslel som si, že v noci ma to niekde chytí. Nestalo sa a prišlo to úplne inde. 

Keď sme dorazili k zrúcanine hradu Kaja (niekde okolo 80km) slnko už slušne pieklo a nás ešte len čakali prechody po otvorenej krajine. Tu som začal pomaly strácať elán a čím viac sme trávili času na priamom slnku tým viac som spomaloval. Taktiež sa mi na tomto úseku stalo, že som si nie dobre rozplánoval prídel vody medzi občerstvovačkami a na ďalšiu som už dokráčal mierne dehydratovaný.

Skutočná kríza dorazila okolo 93 km, dlhodobý pobyt na priamom slnku, málo vody a únava čo som si doniesol už pred závodom sa sčítali a uderili z ničoho nič v plnej sile. Za občerstvovačkou v Hnaniciach ma začalo chytať spanie, malátnosť a párkrát som sa pristihol ako idem na automat a mám zavreté oči. Do toho sa pridali problémy so žalúdkom (bolesti brucha), nemohol som nič jesť, piť sa našťastie dalo. To sa samozrejme prejavilo na prudkom prepade energie a nasledujúcich 10 km bolo fakt pekelných. Niekde za kontrolou Sealsfieldův kámen, bola našťasie skrtá živá kontrola, kde bola voda a melón. Ten melón ma doslova vytrhol z krízy a od tejto kontroly som začal zase pomaly fungovať, nasledovala kontrola Cendelínova studánka, kde vyvieral prirodný prameň, asi najlepšia voda, čo som kedy pil (aspoň vtedy mi to tak prišlo). Po tejto kontrole zase začala fungovať hlava aj telo ako má a už som to úspešne doklepal do cieľa v Znojme. Dosť ma podporili aj parťáci, ktorí keď videli, že mi dochádza snažili sa viesť diskusiu, aby som nezaspal a držali rozumné tempo, čo ma nútilo nespať a sústrediť sa na terén. 

Zhrnutie

Rozhodne som si tu prešiel zatiaľ najväčou krízou, o to radšej som bol pri dobehu do cieľa za úspešné dokončenie. Výsledný čas 23:12 nie je žiadna hitparáda, ale stačilo to na 33. miesto z 78. štartujúcich. Čo ukazuje, že som nebol sám, ktorý sa na trati trápil 🙂.

Výsledky: cdp.evizi.cz

Nemôžem zabudnúť zmieniť super organizáciu a mega bohaté občerstvovačky, také som ešte na žiadnej akcii nevidel. Díky za to 👏

Stránky pochodu: podyji.vyskovnice.cz